Lazar Panev sa narodil v Kyustendile a v roku 2016 absolvoval NATFA v triede profesorky Zheni Pashovej, odbor bábkoherectvo. Odvtedy má šťastie venovať sa divadlu aj filmu. V súčasnosti je hercom Kyustendilského činoherného divadla. Čoskoro ho čaká veľmi zaujímavá premiéra. Filmové skúsenosti ešte len začína zbierať, no ako sám hovorí, kvalitné. Hral vo filme Yavora Petkova „Danny. Legenda. Boh.“ a má malú úlohu aj v „Príšerách“. Tento rok nakrúcal krátky film svojho priateľa „Echo 2“ (režisér Yordan Mihaylovski). Čakajú ho ďalšie projekty na obrazovke. Účinkoval v mnohých hudobných videoklipoch a reklamách. Lazar Panev je už tri roky súčasťou pedagogického tímu Filmovej akadémie talentov.
Ako sa začal tvoj príbeh s Filmovou akadémiou talentov a aká je tvoja úloha v tíme?
Začalo sa to zo žartu, ako všetko, čo sa mi prihodilo, vrátane prihlášky a prijatia na NATFA. Aj zoznámenie s týmto tímom sa začalo nenútene prostredníctvom kolegu Tsvyatka Tsenova, ktorého poznám dlho. Pri jednom predstavení ma zoznámil s Nataliyou Dukovou. Nataliya ma požiadala, aby som dvakrát zastupoval v Plovdive, a keď sa výučba toho ročníka skončila, zavolala mi, že chce, aby som bol stálym pedagógom akadémie. Začiatok bol pre mňa dosť ťažký, pretože som nemal veľa skúseností, no s podporou a usmernením celého tímu som sa pustil do dobrodružstva. Bolo to pre mňa skvelé, pretože sa veľa učím od ľudí, ktorých učím.
Čo je v tomto obojstrannom procese najdôležitejšie pre človeka, ktorý stojí pred „žiakmi“, často zmesou rôznych ľudí rôzneho veku?
Zistil som, že žiakov treba podnecovať, pretože herectvo pracuje s emóciami. Každý človek ich nosí v sebe a používa v živote. Ide o to dostať ich na povrch, ovládnuť ich a vedieť ich použiť na účel nazývaný herectvo. Vždy mám jasný plán a program, podľa ktorého postupujem. Najdôležitejší je pre mňa začiatok hodiny a tých päť minút, keď chcem vycítiť ľudí: na akej sú vlne, čo sa s nimi deje, dokonca aké je vonku počasie, pretože aj ono vplýva na emócie a vnímavosť. Keď je chladnejšie, ľudia sa zvyčajne viac uzatvárajú a potrebujú o trochu väčší podnet. Ku každému treba pristupovať individuálne. Preto ma zaujalo toto dobrodružstvo. Herec musí byť veľmi dobrým analytikom a do istej miery psychológom, preto je súčasťou výučby aj psychológia.
Čo ťa najviac teší, keď ďalší ročník ukončí výučbu?
Pre mňa je cieľ dosiahnutý a najväčšia radosť prichádza, keď sú ľudia spokojní s tým, čo dokázali, a naozaj sa im podarilo prekonať vlastné hranice, vystúpiť zo seba a byť niekým iným. Keď v ich očiach vidíte radosť z úspechu, je to najväčšia odmena.
Nehovoriac o tom, aká veľká je radosť, keď sa to podarí malým budúcim hercom. Veď som vyštudoval bábkoherectvo a viem komunikovať s deťmi. Práca s nimi mi nie je cudzia, naopak, ide mi veľmi dobre a prináša obrovskú radosť. U dospelých sú však tieto procesy vedomejšie. Keď vidíte dospelého, ktorý prekonal sám seba, stal sa inou postavou a cíti radosť, akú my prežívame pri predstavení, je to iné.
Čo ťa vedie k tomu, aby si týchto ľudí ďalej učil, podnecoval, nútil ich objavovať v sebe niečo iné a ukázať herca?
Je toho veľa, nie iba jedna vec. Radosť, ktorú vidíte, keď niečo dosiahnete so skupinou či jednotlivcom, keď sa vám podarí pomôcť im prekonať sa, vyjsť z komfortnej zóny a reagovať na podnet, je ako radosť rodiča. Hoci sám rodičom nie som, predstavujem si ju presne tak. Je obrovským potešením dosiahnuť niečo, čo nezávisí len od vás. Keď sa vám podarí „aktivovať“ človeka, pre ktorého to nie je práca, ale iba záľuba, tak, že sa nadchne, venuje tomu svoj čas a uspeje, zapálili ste v ňom iskru a je to naozaj skvelý pocit.
Keby si to mal povedať svojim žiakom, hrajú sa úlohy ľahšie vo filme alebo v divadle?
Je to čisto individuálne a závisí od typu človeka. Film je veľká lupa: všetko je veľmi presné v detailoch a úsporné. V divadle si väčšina žánrov vyžaduje mierne zveličenie, čo niektorým pripadá ľahšie. Nemyslím si, že jedno či druhé je ľahšie alebo ťažšie. Je to otázka miery, uhla pohľadu a správneho úsudku. Keď dôverujete filmovému štábu, proces je úplne iný a prebieha ľahšie; ľudia sú mu omnoho oddanejší.
Ako sa dopĺňate s ostatnými členmi tímu Filmovej akadémie talentov? Pomáha tímová práca dosiahnuť lepšie výsledky?
V súčasnom formáte si každý našiel svoje miesto a bez toho, aby sme sa o to osobitne snažili, sa nádherne dopĺňame. Každý má svoj individuálny prístup, ktorý má pre ľudí obrovský význam. Rôzne pohľady sú pri podnecovaní veľmi dôležité. Všetko je subjektívne, nejde o exaktnú vedu. Čím viac pohľadov ľudia získajú, tým rýchlejšie sa veci pohnú a tým ľahšie si vytvoria ďalšiu schopnosť, ktorú učíme: vkus.
Aký je tvoj odkaz ľuďom, ktorých učíš?
Poradil by som im, aby sa neustále snažili vystupovať z komfortnej zóny, pretože len vtedy je človek skutočne živý.
