Silviya Stefanova pracuje ako farmaceutka, zaujíma sa o ezoteriku a alternatívne spôsoby liečenia, skúma neobmedzené možnosti ľudského tela a neustále si kladie rôzne výzvy. Absolvovala aj magisterské štúdium psychológie. Túžba zlepšiť svoje herecké schopnosti ju najprv priviedla do Filmovej akadémie talentov a na konci leta aj na festival „Kňazi múz“ v Lozenetsi, kde sa zúčastnila workshopových predstavení akadémie.
Ako ste sa dostali na festival v Lozenetsi?
Do Lozenetsu som išla s myšlienkou opäť sa postaviť výzve účinkovaním v predstavení, zlepšiť svoje herecké schopnosti, bližšie spoznať našich pedagógov aj nových ľudí a byť na neznámom mieste.
Povedzte nám o práci na predstaveniach.
Pracovať v takých krátkych termínoch bolo náročné. Dokonca aj na poslednú chvíľu som premýšľala, čo urobíme a či z toho vôbec niečo bude, ale pokoj Nataliyi, Tsvyatka a Iva ma upokojoval.
Keď sa predstavenie skončilo, neverila som, že sme naozaj za 3 dni všetko zvládli! Veď sme to dali dokopy len deň predtým, ešte sme nevedeli texty a na generálke v deň predstavenia sme sa pýtali, kde čo robíme. Aj dnes, keď si na to spomeniem, mi to znie neuveriteľne, no viem, že je to skutočnosť. Podľa mňa to všetko umožnili výnimočné organizačné schopnosti Nataliyi Dukovej, jej charizma, pokoj, sebaistota a skúsenosti. Nikdy nezabudnem na jej slová v prvý deň: „Poďme, vy ste skvelí, my sme skvelí, publikum je skvelé a vyjde to.“ Bola to veľmi silná motivácia, ktorá doslova zatĺkla klinec úspechu do nášho podvedomia. Neviem, či ostatní pochopili, čo týmito slovami vlastne urobila, ale ja áno: jednoducho z nás urobila neochvejných víťazov.
Čo bolo najťažšie, čo najľahšie a čím si zapamätáte túto účasť?
Ťažko sa mi učil text, preto som si ho každý večer opakovala a hľadala logiku, aby som si zapamätala náročné miesta. Ostatné bolo ľahké a príjemné, ale najviac úsilia ma stálo nebyť nervózna pred publikom. Pred začiatkom vo Filmovej akadémii som rok chodila na playback divadlo a mala dve predstavenia pred publikom. Išla som tam, pretože mám rada herectvo, vteľovanie sa do niekoho iného a prežívanie cudzích skúseností, ale predovšetkým preto, aby som sa pred publikom nebála, netriasla sa a nezabúdala vlastné meno. To, že som vyšla prvá, nezabudla text a bola pokojná, je pre mňa obrovský pokrok a som nesmierne šťastná, že sa mi to podarilo. Samozrejme, vidím aj slabiny svojho výkonu, ale prijímam ich ako skúsenosť.
Aká je tímová práca s Nataliyou a ostatnými? Opíšte priebeh a pocit.
Práca s Nataliyou je potešenie, čaro, krása. Je pre mňa výnimočným človekom, úžasnou profesionálkou a človekom, s ktorým sa pracuje ľahko. Vie, čo a ako má urobiť. Ani som si nepredstavovala, že sa človek môže vybudovať takým spôsobom, tak blízkym môjmu ideálu dokonalosti. Máme niečo spoločné, ale zatiaľ to neviem pomenovať. Okrem toho, že nás na začiatku motivovala, dokázala nás stmeliť, zblížiť úplne cudzích a zásadne odlišných ľudí, upokojiť nás a rozpustiť naše ego. Inšpirovala nás nádhernými textami. Nech o nej poviem čokoľvek, vždy sa mi bude zdať, že to nestačí. Som šťastná, že ma osud spojil s ňou aj celým tímom.
Keby ste si mali vybrať: film alebo divadlo?
V divadle som hrala a viem, aké to je, vo filme ešte nie. Ale odkedy som odišla z playback divadla a prišla k filmu, v tejto chvíli uprednostňujem film. Ani presne neviem prečo, je to jednoducho pocit a detský sen.
Akú javiskovú výzvu by ste prijali v budúcnosti?
Keďže nemám skúsenosti, každá úloha bude pre mňa výzvou. Vložím všetko úsilie do pochopenia postavy a splynutia s ňou. Vždy ma zaujímali záporné filmové postavy a to by pre mňa bola veľká výzva. Vlastne som pripravená zahrať každú úlohu a dať zo seba všetko, aby bola nezabudnuteľná. Nezáleží na tom, akú úlohu budem hrať; dôležité je dať jej hĺbku a dotknúť sa diváka. Zo života viem, že Boh vie, čo robí, a to, čo je moje, na mňa čaká, takže to tak bude aj teraz.
