Predstav sa, ako chceš. Ako dlho učíš v akadémii a čím si prešiel so žiakmi aj sám v sebe?
Lazar Panev, herec. Učím takmer 4 roky, možno, nie som si istý. Do tejto výzvy som vstupoval s veľkými obavami, pretože som si nebol istý, či sa môžem nazývať pedagógom. Na ceste, ktorú som prešiel bok po boku s ostatnými pedagógmi a svojimi mentormi v tomto úsilí, som si uvedomil, že byť učiteľom je ako byť rodičom: neexistuje vhodná chvíľa a nikdy nie ste pripravení! Som nesmierne vďačný ľuďom, ktorí pri mne boli a stále sú, aj tým, ktorí mi dali príležitosť a uverili mi! Najprv sa snažím v žiakoch pestovať vkus a oddanosť. Aby svoj život podriadili pozorovaniu detailov sveta okolo seba. Aby sa snažili byť emocionálnejší a nehanbili sa za to. S digitalizáciou a rozvojom technológií ľudia čoraz viac potláčajú emócie. Čoraz častejšie sa objavuje takzvaná diagnóza vyhorenia. Vyhorenie vlastného ja a stále väčšia snaha priblížiť sa rovnakému modelu. Strácame identitu a pre mňa je to smrť zaživa. O to sa snažím so svojimi žiakmi: zachovať a ďalej rozvinúť ich identitu. Ukázať ju. Urobiť z nej ich najsilnejšiu zbraň. U seba sa usilujem presne o to isté.
Viac o Lazarovi TU
Predstav svoju postavu v Story-ta. Máš ju rád a nakoľko ti je blízka?
Moja postava v „Story-ta“ mi je dosť blízka a ako herec som sa ju pokúsil ešte viac priblížiť k sebe. Máme veľa podobných povahových čŕt, čo mi značne uľahčilo prípravu. Či bude zaujímavá pre divákov, sa dozvieme čoskoro.
Či mám tú postavu rád, je zložitá otázka. Byť či nebyť? Máte sa radi alebo nie? Ak sa máte radi príliš, je to príznak narcizmu. Ak sa nemáte radi, je to problém nízkeho sebavedomia spôsobeného traumou. Pre mňa je pravda v rovnováhe. Páči sa mi jeho črta, či skôr vlastnosť pozorovateľa. V živote som veľký pozorovateľ a rád ním som. Analyzujem, všímam si detaily. Zopakujem, že postava mi je dosť blízka a príprava nebola mimoriadne zložitá. Rozhovory s režisérkou filmu Nataliou Dukovou mi úplne stačili, pretože po 4 rokoch spolupráce si rozumieme, ako sa hovorí, na pol slova. Je veľmi príjemné mať takého človeka za režiséra a kolegu. Ešte príjemnejšie je, keď vás spája aj skvelé priateľstvo. Priateľstvo je veľmi dôležitou súčasťou mojej práce.
Sám si sa podieľal na vzniku nápadu na film. Ako to bolo? Zodpovedala realizácia očakávaniam?
Nápad na film vznikol z takzvanej vedenej improvizácie, ktorú sme robili s jednou zo sofijských skupín. Chceli sme vytvoriť hru osobitne pre nich a predstavovali sme si niečo v štýle Stephena Kinga, najmä jeho románu „Ústav“. Začalo sa to veľmi hravo, no vznikli zaujímavé veci a predstavivosť urobila zvyšok. Natalia ju dokázala napísať za menej ako 48 hodín. Pôvodne to mala byť hra, no potom sa objavila možnosť filmového spracovania. Realizácia bola veľmi zaujímavý proces, do ktorého som sa zapojil ako herec aj ako druhý asistent réžie. Takú funkciu som dovtedy nezastával a bolo to pre mňa náročné, veľmi prínosné a zaujímavé.
Čo bolo v procese dôležité? Je výhodou alebo nevýhodou, že herci sú tvoji žiaci?
Určite bolo výhodou, že herci boli našimi žiakmi. Už vybudovaná ľahká komunikácia a dôvera na oboch stranách veľmi pomohli. Dosiahli sme niečo pre mňa veľmi dôležité: aby ste mali radi výsledok, musíte mať radi proces. Pre mňa je to mimoriadne podstatné. Umenie sa robí s láskou. Do tohto výsledku sme vložili veľa. Teraz divák posúdi, ako sme to zvládli.
Na čo budeš spomínať z nakrúcania?
Je veľa okamihov, ktoré si zapamätám. Bolo to intenzívne aj zábavné, občas aj napäté. Najpamätnejšou osobnosťou tímu pre mňa určite zostane malá Gabi, ktorá má iba 6 rokov, no ohromila nás energiou, oddanosťou a úprimnými, nevinnými reakciami, ktoré často vyvolávali široké úsmevy a smiech. Aj jej pomyselný mobilný telefón, ktorý nespúšťala z očí a stále nosila so sebou. Fotila sa ním, rozprávala sa a dokonca na ňom vypínala zvuk. Práve o takej hereckej premene a nekonečnej predstavivosti hovorím. Keď to vidíte u 6-ročného dieťaťa, cítite sa nádherne a nachádzate zmysel v tom, čo robíte!
Aké posolstvo chceš svojou účasťou odovzdať? Pre koho je Story-ta?
Posolstvo v „Story-ta“ je pre každého iné a zároveň veľmi všeobecné. Moja postava má repliku, ktorá ho pre mňa vystihuje presne: „Pozrieť sa na seba zvonka, stratiť všetko, čo sa nám nepáči, postaviť sa do izolovaného prostredia, kde môžeme premýšľať.“ Pre mňa je to dôležité pre každého: dokázať si veci uvedomiť a vážiť si to, čo máme, skôr než to stratíme. Milovať skutočne, dokonca detsky. Preto je film vhodný pre každého, bez obmedzení!